Píšeme Vám...

Práca alebo povolanie?

Niektorí zamestnanci koncentračných táborov, ako napr. Adolf Eichmann, sa na súde plne dištancovali od pocitu viny, keďže oni len vykonávali svoju každodennú prácu.
Hm, a čo my dnes?
Premýšľame o zmysle svojej práce?
Nezapredávame svoj talent, svoje svedomie za vyšší plat, za služobné auto, väčší dom, za uzna-nie šéfa, kolegu, suseda a manželky?
Je nám skutočne jedno čo robíme, aký produkt vnucujeme a aké praktiky pri tom  používame?
Nepotrebujeme pri práci cítiť hrdosť, radosť, motiváciu a uznanie?
Nevadí nám, že do paštéty zamiešame smrad-ľavé vajcia, zhnité zvyšky, chémiu, ktorá pomaly ale iste zabíja. Že v sladkostiach máme potkaní jed, v mede kukuričný sirup, že musíme lákať ľudí na párok v rožku sloganom: „párok z mäsa!“? Páánečky a z čoho iného by ten párok mal byť?
Nechce sa nám zakašlať hanbou, ak si berieme bonusy za vyšší predaj cigariet?
Áno, už počujem argumenty o slobodnej voľbe, veď na krabičke je jasne napísané, že spôsobuje rakovinu, tak čo chcem.
Neviem, len sa nemôžem zbaviť pocitu, že ak sa šesťdesiat hodín týždenne snažím o to, aby čo najviac ľudí fajčilo, pilo, tabletkovalo, hazardo-valo, zabíjalo, zadlžovalo, jedlo svinstvo,..
...že sa zo mňa stáva obyčajný, dobre oblečený, obchodník so smrťou.
„Ale veď on si to kúpil. Ona sa sama rozhodla...“ zdôvodňujeme ako sa len dá.
 Fakt tomu veríš, že sa rozhodujeme sami, bez vonkajšieho vplyvu, manipulačnej politiky a vy-mývania mozgu?
Moje dieťa chce Barbie, chce úzke jeansy, chce samé jednotky, chce hranolčeky, chce sa hrať na počítači, chce mobil, chce, chce... chce jednodu-cho zapadnúť medzi deti, ktoré majú rovnaké “chce”. A každé z týchto sedemročných detí, zbo-rovo opakuje, že NIKDY nebude fajčiť, piť alko-hol, brať drogy, hazardovať, že bude šťastné       a bohaté a bude robiť len to čo ho baví.
Čo myslíš, koľkým z nich sa to podarí?
Nekopírujú deti svoje okolie?
Čo keby sme začali robiť svoju prácu s hrdosťou, nadšením, nenechali sa stiahnuť anonymitou, výhovorkami o nutnosti obstáť v konkurencii a dookola neomieľali tu istú frázu: „Veď to robí každý. Nuž taká je doba.“
Čo ak práve tvoja dcéra zahryzne do jedovatej čokolády? Čo ak práve pod tvojou mamou spadne most? Čo ak práve tvoj otec umiera na ra-kovinu? Čo ak práve tvoj syn sedí pri automa-toch? Čo ak práve tvoja opilecká ruka zbije ženu do bezvedomia?
Nebolo by lepšie kráčať ulicou a vedieť, že mnou vyrobená skriňa nesmrdí formaldehydom, že môj med uzdravuje ľudí, že moja stavba nespadne, že moje mäso nezabíja, že moje učenie povzbu-dzuje, že moja rada pomohla, že moje slová neklamú, že moje služby slúžia...

Nemyslíš, že aj tak by sa dalo podnikať?

A - trojka s.r.o. - MEM balkóny

Ak by ste mali záujem prečítať si naše myšlienky, úvahy, príbehy,... tak neváhajte a kliknite na naše noviny, ktoré vydávame v náklade 10 000 ks a rozdávame zadarmo!

Je veľa ľudí, ktorí nám hovoria čo nemôžeme.... A my sa k ním otočíme a odpovieme: "Sleduj!"